Prečítala som si a rozhodla som sa zdieľať informáciu s vami, čitateľmi. Jedná sa o rozhovor s laureátom Goncourtovej ceny za literatúru za rok 2008 Atiqom Rahimim v denníku Le Mond. Preložila som iba jeho časť, tú, ktorá sa týka literatúry. Článok sa medzičasom zaradil medzi spoplatnené, preto ho nemôžem zalinkovať.
Atiq Rahimi je Afgánec, ktorý odišiel študovať ešte počas sovietsko-afgánskej vojny do Francúzska. Jeho kariéra literáta sa zavŕšila získaním Goncourtovej ceny za literatúru za rok 2008.
Románom “Kameň trpezlivosti”, ktorý bol jeho prvým dielom vo francúzskom jazyku, dosiahol veľmi rýchlo najvyššie ocenenie v krajine svojho azylu. Dovtedy Atiq Rahimi písal iba v perzštine.
Redaktor Le Mondu mu položil niekoľko otázok. Hlavne ho zaujímalo, kedy sa rozhodol písať francúzsky, či rozoznáva pri písaní vo francúzštine rozdiely oproti svojej materčine a nakoniec, aké sú základné rozdiely v písaní francúzsky a afgánsky…
Atiq Rahimi: Mám tri kategórie reči: je to reč gramatická, do ktorej zaraďujem nemčinu, napríklad. Druhá kategória: reč funkčná a či úžitková, napríklad angličtina. Tretia kategória pre mňa je reč rétorická, to je moja materčina perzština a francúzština.
To sú reči, v ktorých možno byť gramaticky korektný. Ale na úrovni rétorickej veci unikajú, pretože tá istá myšlienka môže byť vyjadrená rôznymi spôsobmi: buď poeticky, buď surovo, buď v dlhých vetách, a či krátkych…A táto sloboda je tiež pascou. Pretože treba spoznať celú kultúrnu subtílnosť a históriu rečí a tiež spoločnosť, ktorá ich používa.
Perzština je blízka francúzštine v tomto bode pohľadu, ale zároveň prechádzať z reči do reči znamená prejsť cestu nielen lingvisticky ale i kultúrne. Práve pre mňa moja materčina perzština je reč, cez ktorú som spoznával svet, spoznal som tabu a zákazy, moje limity. Z toho som získal druh autocenzúry v písaní po perzsky. Teda v mojej adoptovanej reči, ktorú som si vybral pre písanie, existuje mnoho slobody pre vyjadrenie sa, je to preto, že v nej nemám autocenzúru a nevedomý strach zakotvený v nás od detstva.
Otázka: Koľko času ste venoval písaniu románu?
A.Rahimi: Nepísal som román na jeden ťah. Boli tri etapy. Prvá, história, písal som veľmi rýchlo:tri mesiace maximum. Je to etapa veľmi inštinktívna. Dávam si nejaké otázky. Nakoniec, prepracujem, čítam, robím rešerše k danej téme. Nakoniec prepracujem štruktúru, osoby a toto si vezme tri-štyri mesiace, často. Je to práca intelektuálna.
Nechám to odpočinúť dva-tri mesiace, potom prepisujem.
Je to perióda najdlhšia: šesť mesiacov až poldruha roka .
Pracujem na rytme, emóciách, na spôsobe ako dosiahnuť jednoduchú štruktúru. Mojou posadnutosťou je dosiahnuť v písaní stupeň nula.
Syngué sabour, Kameň trpezlivosti, napríklad, pracujúc touto metódou ma stojí dva roky.
Otázka: Aká je vaša motivácia písať? Prečo píšete? Ako sa to premieta do vášho úspechu, táto motivácia?
Atiq Rahimi: Píšem živelne. Píšem napríklad preto aby som sa dozvedel prečo je zloba a hnev. Často píšem o niečom a dávam si otázku aby som zistil prečo to píšem.
Písanie sa stáva druhom hľadania aby som si odpovedal na túto otázku. Nevravím si na začiatku: idem písať z tohoto dôvodu. Je to vnútorné zranenie v mojej duši, ktoré ma tlačí až ku prvej vete, prvej myšlienke.
Nakoniec, meditujúc nad tou vetou, dávam sa do písania.
Nakoniec, je to história, ktorá dáva dôvod písať. Máte dôvod písať alebo nie?
Otázka: Má čierny prezident
Atiq Rahimi: Nikdy som nad tým nerozmýšľal! V
Otázka: Viete si predstaviť
Atiq Rahimi: Dúfam, áno. Táto otázka sa týka myšlienky, že neoddeľujem situáciu v Afganistane od zvyšku sveta. Kým nebude globálnou stratégiou očistiť región pomocou medzinárodných síl, je ťažké zaviesť mier do Afganistanu.
Pretože sa vie, odkiaľ prichádza zlo, odkiaľ prichádzajú Talibovia. Je to kmeňová zóna medzi Pakistanom a Afganistanom kde sú umiestnení nielen talibovia ale všetci teroristi z celého sveta, ktorí vytvárajú tu svoje vojenské školy a školy koránu, ktorí indoktrinujú zúfalú mládež, ktorí ich navádzajú zúčastniť sa samovražedných operácií a zabíjať afganský národ a medzinárodné vojenské sily. Nakoniec, operácia raz skončí, vrátia sa do Pakistanu.
Je treba si položiť otázku, odkiaľ pochádzajú ich zbrane a peniaze.
Podľa môjho názoru treba zaútočiť na ich zdroje. Viesť operáciu na ochranu Afganistanu, to nebude tak ťažké.
Ďalšie otázky sa týkajú iba politicko-vojenskej časti problematiky Afganistanu a preto ich tu neuvádzam, lebo toto je literárny blog. Všeobecne je prijímaná domnienka, že udelenie tejto ceny Afgáncovi môže mať kladný efekt na ponímanie vzťahu medzi Afganistanom a západom samotnými Afgáncami, že môže mať kladný povzbudzujúci účinok na Afgáncov žijúcich v ťažko skúšanej vlasti.
Dielko je napísane v basic francais, teda jednoduchšej francúzštine, to značí, že ťažko môže súperiť s produktami francúzskych členov akadémie..nakoniec, je to predsa len politikum, tento román.
Sám Rahimi doznáva: Bojujem slovami.- Je me bats avec les mots.
Krátky popis deja: Príbeh sa odohráva čiastočne v Afganistane, a inde. V krajine islamu kde panuje občianska vojna. Sme v chudobnom dome. Žena obdarená dvoma synmi od muža, ktorý leží poranený guľkou, ešte pri živote, no v stave vegetovania ako zelenina…počuje ju? Počas celého deja v románe sa žena, ktorej meno sa nedozvieme až do konca, rozpráva s mužom v hlbokej kóme. Urobila si z neho objekt, ktorému sa potrebuje vyrozprávať. Nešťastnica sa vydala nasilu. Zranený ju opustil aby bojoval kdesi sedem rokov. Videné ňou, manžel je fanatik ohlúpnutý náboženstvom. Vie to lepšie ako on vďaka tomu, že dostala šancu skončiť v bordeli kde sa cíti ešte menej slobodná. Unavená, využitá, nenávidí manžela a tiež mulláha. Všetkých bojovníkov. Všetkých okrem jedného. Jedného mladého vojaka, urobila si z neho milenca pred očami vegetujúceho manžela.Toto môže skončiť len zle. Na posledných stránkach románu sa ocitá na Pigalle v Paríži v naturalistickom horrorovom divadelnom show v divadle Grand Guignol.. /Obsah preložený z Tribune de Genéve/.
čokomilka
Zdroj: Le Monde
Na fotke: Atiq Rahimi
Komentáre