Román španielskeho prozaika, z ktorého by mohol (teoreticky) ťažiť aj taký Dan Brown, vyšiel v španielskom jazyku v roku 1993. Arturo Pérez-Reverte vytvoril veľmi typickú dejovú štruktúru, ktorá by mohla byť kľudne vzorom pre napísanie ktoréhokoľvek Brownovho diela. Sú aj takí, ktorí tvrdia, že o túto novú dejovú stavbu sa zaslúžil premiérovo Umberto Eco v románe Meno ruže, no ja som čítala oveľa skôr veľmi podobne koncipované dobrodružné romány mládežníckej literatúry. Tu spomínaný Dumasov klub napísal však Reverte predsa len iným štýlom. Jeho talentovane zvládnuté opisy a psychologické črty vložené do deja umiestňujú tento opus na vyšší stupienok spisovateľského "métier", než sa nachádzajú Brownove bedekre, i keď Ecove najlepšie diela neprevyšuje.
Okrem vyberaného literárneho štýlu obsahuje Dumasov klub aj ďalšie chuťovky. Napríklad vstupy rozprávača príbehu priamo do deja - naozaj neobvyklý postup - sú celkom tri. Prvé dva sú len staticky vysvetľovacie, no tretia kompozičná pirueta spôsobuje dokonca zmenu deja, čo považujem za bezprecedentné v modernej aj postmodernej próze.
Rozprávač a bibliofil Boris Balkan v ňom vysvetľuje hlavnej postave bibliofilovi Corsovi skutočnú zápletku, ktorú hlavný protagonista nevedel správne rozpliesť. Tento zvrat tak podstatne zmení konanie dvoch postáv, čo implikuje aj zmenu deja. Súčasťou vysvetlenia je aj v dovtedajšom rozprávaní nespomenutý fakt, čo by sa čitateľovi nemuselo páčiť, pretože ho to vyraďuje z procesu usudzovania a lúštenia. Obvykle sa takýto akt považuje za nefér a v čistokrvnej detektívke by si toto autor nemohol dovoliť bez toho, aby ho kritika nestrčila do literárneho undergroundu.
Reverte je však natoľko ojedinelý a originálny spisovateľský výlupok, že mu to nemožno úplne vážne vyčítať. Svoje kotrmelce zrejme berie ako vedomý experiment, bez ktorého by bol kompozične príliš bezchybný klasický thriller nudný. Občerstvenie a prebúdzanie čitateľa zaisťuje aj šikovne kreovaná postava dievčaťa, nádejného Corsovho vzťahu, ktorej náznakové opisy sa snažia nasmerovať myseľ čitateľa smerom k pekelníckej mystike a či satanizmu.
Ďalšou korenistou zložkou je téma bibliofílie, o ktorej bestsellery nezvyknú často pojednávať, ak vôbec, navyše nie odbornou terminológiou. Milovník knižiek si tu príde na svoje.
Dumasov klub nie je nadmerne epicky široký, no zato tematicky viacvrstvový, s viacerými rozohratými dejovými líniami, ktoré bibliofil Corso nevie správne analyzovať, preto vstupuje do deja rozprávač Balkan s jeho tajným Dumasovým klubom.
Dej je akčný, vcelku napínavý, sú tam mŕtvoly, lúštia sa záhadné záznamy vo vzácnych starých publikáciách, na moment sa pátranie dostáva do slepej uličky, aby sa nakoniec zistilo, že Corso, ktorý pracuje pre bohatého zberateľa, sa stáva v jeho rukách bábkou, ktorá má zakryť šialencove zločiny. Kto s kým nakoniec vybabre a zachráni si kožu, čitateľ už možno zistil z filmu Deviata brána, no knihu rozhodne odporúčam, je lepšia ako film.
Komentáre