Keď sme sa vracali domov, chcela som si skrátiť cestu, keďže som túžila byť dlhšie s ňou. Rozhodla som sa prejsť cez rieku, tenkú kamennú hrádzu, ktorá ju pretínala na polovicu a cez ktorú vraj Veronika bežne v lete chodievala. Vďaka nej som sa nebála nijakých bláznovstiev. A zase som sa ponáhľala, o pár minút mal byť na parkovisku muž a nerád čakal, ja som neznášala jeho hundranie.
„Tak čo? Prejdeme cez rieku tadiaľto?“ opýtala som sa mrknúc na Veroniku s posmeľujúcim úsmevom.
„Dobre, idem prvá!“ smelo zavelila a ja som si začala vyzúvať topánky a ponožky. Nebola až taká zima, aj keď voda chladila. Kráčala a už už som sa chystala do vody, keď v tom bác a rovno na zadok! No nie ja, ale Veronika spadla kúsok odo mňa, kým sedela, nezdržala sa smiechu, no rýchlo sa pozviechala a kráčala odvážne ďalej.
„Jeežííš, si v poriadku? Vieš ísť ďalej? Nič sa ti nestalo?“ zhrozene som na ňu kričala a nevedela, čo skôr, mám za ňou skočiť? Prejde to sama? Bože!
„To je dobréé, trochu ma bolí zadok, ale inak nič vážne. Dávajte si pozor, v strede to kĺže!“ kričala mi rehotajúc sa naspäť. Koľkokrát som niekomu tvrdila, že je všetko v poriadku, aj keď ma niečo bolelo.
Skúmala som jej mimiku a oči, či ju skutočne nič nebolí a ponáhľala sa na druhú stranu. Cestou som si nadávala, ako môžem byť taká hlúpa a nechať dieťa ísť prvé? Čo keby sa skĺzla až dole? Rieka síce nebola veľmi hlboká, ale aj tak. Ach, nie som normálna! Prečo vymýšľam takéto debiliny?
Prešla som vďaka Veronike bez väčšej ujmy na zdraví, mala som síce rifle mokré po kolená, aj keď som si ich vykasala hore, ale ona mala mokré celé trištvrťové nohavice, aj topánky.
Čvachtali pri každom kroku domov, no neprestávali sme sa smiať nad tým, ako vyzeráme. Na ceste domov mi odtrhla kvietok, na pamiatku, bolo to niečo žlté, ako slnko v ten krásny deň.
Odprevadila som ju domov a starostlivo vysvetľovala, aby sa ihneď prezliekla, vyutierala, alebo dala horúcu sprchu a čaj s medom, a to bezodkladne! Asi som pôsobila smiešne, ale fakt som sa o ňu bála.
Zase sme sa museli rozlúčiť, no predtým, ako som odčvachtala do mesta s mokrými riflami, som jej znovu chcela poďakovať. Ešte nikto, nikdy...nemala som slov, nevedela som, čo povedať. Asi to vedela, pretože... sme sa usmievali.
© Dionea
Komentáre
Ahoj Diuška..
Diuš...
Veľmi pekné, Diuška...
Vzťahy všeobecne sa zvyknú posilniť, ak zúčastnení prežijú spolu
A vzťah medzi Weve a jej učiteľkou sa týmto dostal do rovnováhy, čím sa utužila dôvera...
:)
ahojte všetci :)
lasky, no veru, to bol, nakoniec sme šli ešte v mužíčkom na večeru a skrývala som po kolená premočené nohavice pod stolom :))
Zuzanka :) aj ja, akeď nie je vždy všetko tak ako sa zdá, akosi obe bojujeme o to, aby detstvo pretrvalo...kdesi v pozadí u seba cítim aj smútok...a ani Wewe to asi vždy nemala ľahké...
čoko, máš pravdu, ty vieš, že to nie je len to úsmevné, aj keď Wewe ma ešte nikdy nezarmútila...
hanuľka :) byť súčasťou jej sveta je pre mňa obrovským darom, aj sa bojím, že oň prídem, ale ako možno väzniť motýľa? chvíľu? vziať si domov dúhu? dionea si pri Wewe na nič nespomína, ja som v jej veku nesnívala tak ako ona, prežívam všetko prvýkrát, pri nej sa stávam dieťaťom, aj keď si Wewe zase myslí, že to ja jej ukazujem, aké je detstvo dôležité...ja vlastne neviem, aké detstvo malo byť, len cítim, aké mohlo byť :)
ďakujem vám za komentáre a prajem nádherný večer, a ak máte detičky, verte mi, že vás potrebujú tak ako vy ich...vlastne, vy o tom viete určite viac než ja...
:-)))