Bookzin

„Máte zvýšené riziko na Downov syndróm, prečo ste nevolali hneď na ďalší týždeň kvôli výsledkom?“ zaznela v zápätí výčitka priamo do tváre, nevedela som, na čo skôr reagovať.

„Aká je tam pravdepodobnosť? Nakoľko sú výsledky pravdivé? Čo mám robiť? Nevedela som, že mám hneď volať, veď som mala prísť do poradne osobne! Nikto mi nič nepovedal!“ snažila som sa pokorne odpovedať popri spracovávaní predchádzajúcej informácie.

„Každému hovorím, že má o týždeň volať!“ protestovala sestrička a mne viac nebolo do reči. Čakal ma odber plodovej vody a päť nekonečných týždňov čakania na výsledky (keďže sa cez sviatky neordinuje), čo som sa dozvedela až po samoštúdiu doma. So slzami v očiach som kráčala do školy, muž mal po mňa prísť a ešte som mala odučiť jednu hodinu. Chcela som sa rozlúčiť s Wewe a dať jej malý darček.

„Bože, bála som sa, že ťa už neuvidím, nevedela som ťa nájsť!“ s úľavou som sa jej priznala vonku na prázdnej chodbe a vedela som, že na zháňala rovnako, ako ja ju.

„Počkaj, niečo pre teba mám!“ vbehla do triedy a hneď bola naspäť. Darovala mi roztomilú pletenú mačičku, vie, že ich mám rada, to namiesto živej, aby na mňa dávala pozor a ešte pár vyrobených náušníc a náhrdelník, ktoré som si rovno nasadila. Vyšla von aj Peťa, od nej som dostala ručne zdobený hrnček, vraj by som z neho pre istotu nemala nič piť, a tak v ňom dnes odpočívajú moje perá a ceruzky. Na chodbe zostala len Wewe a ja.

„Budeš mi chýbať, oddýchni si cez Vianoce a dávaj pozor na chrobuľka! Veľmi ťa ľúbim!“ vyznala mi moja láskavá kamarátka a mne sa do očí tlačili slzy z radosti, zo zúfalstva zo zlej správy, ktoré ma ešte poriadne neprecitlo.

„Mám pre teba tiež jeden darček, nevedela som, čo by ťa potešilo...No chcem, aby si vedela, že si môj malý anjelik, ktorý mi zmenil život, vo vnútri knihy nájdeš venovanie, aj ja ťa ľúbim dievčatko moje maličké...“ spočinuli sme vo vrúcnom objatí a líca ovlažili jemnými láskyplnými bozkami.

  Viem, že nie je moje malé dievčatko, aj keď s týmto oslovením súhlasila. Veľmi sa bojím, aby som niečo nepokazila vo vzťahu dcéry a matky. Nechcela som ju zaťažovať svojim trápením, aj keď som nasledujúce dni pred Vianocami preplakala, plakala som ja a keď ma videl môj muž, plakal tiež, aj keď nahlas nikdy nevyslovil ani náznak pochybnosti o tom, že je v poriadku. No musím dávať pozor na chrobuľka, nech je verdikt akýkoľvek, nesmie prežívať trápenie, ktoré mu už teraz ubližuje. Každý deň zaspávam v jeho objatí, pričom nežne hladkáme naše malé.

      Som po amniocentéze(odbere plodovej vody), nebolelo to tak veľmi a prežijem hocičo, len nech nás chrobuľko neopustí. Švagriná aj moja mama mi pred Vianocami radili, aby sme sa dieťatka vzdali, ak by sa potvrdilo, že bude choré, viem, že to nemysleli zle. Potrat v 21. týždni. Začali sa odpočítavať posledné tri týždne a mne puká srdce, keď si len pripustím myšlienku, že by mi ho vzali. Veľmi sa bojíme.

 Wewe som opatrne oznámila, že by mohli nastať problémy až včera a dnes som zostala doma, v pokoji do konca týždňa a odpísala mi:

„Hm :( a ja som sa na teba tak tešila, ale keď je to pre chrobuľka, vydržím...ale budeš mi chýbať, veľmi, mám ťa rada a dávaj si pozor...pusa pre šťastie, cmuk :*“

 Netuším, čo bude ďalej. Našťastie mám pár skvelých priateľov, ktorí sú pri mne a muža, ktorý ma miluje a tiež anjela, ktorý na mňa dáva pozor už tu na zemi. Čo viac môžem chcieť?

© Dionea