Pražský cintorín, aktuálne čerstvé dielo môjho obľúbeného autora Umberta Eca, ktoré som kúpila automaticky a bez rozmýšľania, lebo Eco je môj dlhoročný overený kamarát, ma presvedčil, že netreba podliehať rutine. Tak ako sa dlhoročný suverénny šofér stáva obeťou havárie kvôli svojej sebavedomej profesionalite, tak aj zautomatizované kupovanie kníh môže skončiť zle.
Ecove emocionálne vyprázdnené písanie o postave, ktorú zrejme ani on sám nemá rád, a ešte viac nemá rád dejinnú etapu, do ktorej zasadil jej existenciu, mi neurobilo dobre okolo zadnej časti hlavy.
Hlavná postava Simonini sa preplieta najtemnejšími úrovniami spoločnosti, plíži sa smradľavými uličkami a prebýva v pochybných štvrtiach. Živí sa falšovaním dokumentov, spolupracuje s tajnými službami a robí špinavú prácu, ktorá vplýva na niektoré dejinné udalosti v Európe 19. storočia , pričom sa neštíti ani vraždy. Čo viedlo autora vytvoriť takú odpornú figúru? Simonini je totiž aj antisionista, nepriateľ židov a ich nenávistný škodca. Jeho falšované texty rozvírili špinavú aféru so židovským dôstojníkom Dreyfusom, okrem iných akcií. Samozrejme, len vo fiktívnom príbehu Ecovom.
Teraz, keď vieme, prečo bola stvorená táto antipostava, môžeme pochopiť aj cieľ tohto elaborátu. Fanatický nepriateľ židov sa cynicky prepletá kriminálnym podhubím Európy a politickými tajnými spolkami, kde loví svojich zákazníkov. Od agenta Esterházyho až po Garibaldiho, má široký záber. Cynizmus prežívania Simoniniho v prostredí luzy, v prestrojeniach a na tajných adresách, nedovolí čitateľovi, aby sa emocionálne stotožnil s čímkoľvek čo je v románe, okrem niekoľkých podrobne a s pôžitkom opísaných kulinárskych receptov. Z toho vyplynie aj absencia hľadaného prežitku, čo je motiváciou dlhoročného knihomoľa, ktorý si kupúva knihy, lebo potrebuje sprostredkované emócie a napätie.
Ecovi sa však podarilo otvoriť pred vnímavým čitateľom historickú panoramatickú obrazovku vtedajšieho politického zákulisia a či kanalizácie, v ktorej prebiehali začiatky intríg a rozvirovali sa infekcie afér a politických manipulácií majúcich skutočný rozhodujúci dosah. Možno to vnímať aj ako techniku sociálneho inžinierstva, ktoré vtedy prebiehalo v tradičných podmienkach začiatku priemyselnej revolúcie a technického pokroku v plienkach.
Zamysliac sa aj nad spisovateľovou psychickou pohodou a či nepohodou som skončila čítanie, ktoré evokuje vo mne len štítivosť a nechuť, čo zase evokuje nepríjemné zaspávanie a sny. Túto knihu proste treba čítať strašne dlho rozdelenú na krátke etapy, aby si jeden neprivodil psychickú ujmu.
Pôvodne som chcela vyjadriť svoje nepochopenie jej vydania, lebo je to podľa mňa dvojsečná zbraň takisto, ako ňou bolo vydanie protokolov sionských mudrcov, ktoré sa tiež v knihe prežúva, až z toho vzniká naozaj nechutný amorálny žviakanec. Protokoly boli vraj podvrh, no zohrali úlohu pri vzniku fašizmu, lebo každá akcia vyvoláva protiakciu, čo je v súlade s fyzikálnym zákonom, v tomto prípade šírené návody smrdiace sírou tiež môžu zapríčiniť neželané echo. Veď ľudský rod má nepochybný sklon naučiť sa rýchlejšie to zlé, dobro obvykle zostane stáť za dverami jeho mysle.
Nakoniec, chápem, že ak chcel Umberto Eco zúčtovať s určitými praktikami v politike a zhnusiť rasizmus, urobil to dôkladne vrhnúc surové svetlo práve tam, kde to celé začalo rásť. V podzemí, kde zatlačili európske centralistické monarchie prejavy slobodného myslenia spolu s kriminálnym podsvetím do jedného chumla, čo vyvolalo nielen revolúcie ale i o to úpornejší vývoj zločinnosti.
Komentáre
Od Umberta
Mohlo sa stať, že ako všeobecne známy spisovateľ sa vydavateľ ani neunúval prečítať si jeho výtvor a poslal ho hneď do tlače? (nebol by ani prvý a verím že ani posledný :) )
ahoj Iviak, mohlo, ale neverím.
Pre mňa skvelá kniha čoko
Rusalka, ja ju znovu čítam,