Bookzin

Predhovor editorky

Dnešným dňom začína desaťdielny seriál  rozprávania učiteľky o jej učiteľovaní.

Témou je nové priateľstvo obohacujúce jej duševný život, ktoré môže v tomto prostredí vzniknúť, aké nové pohľady na seba samú z toho vyplynúť a čo dobré si možno osvojiť od detských učiteľov...

Čítajúc  výpoveď rozprávačky vhupneme do jej súkromného mikrosveta obývaného hlavne deťmi, s ktorými si vytvára subtílne vzťahy založené na vzájomnej dôvere občerstvujúce jej pohľad na samú seba.

Priateľstvo a nie nadradenosť, sebareflexia a nie poučovanie, to sú základy obojstranne citovo prínosného vzťahu medzi dieťaťom a dospelákom.

Budeme čítať príbeh bežného života bez dramatických zauzlení,  príbeh vzniku dôvery medzi žiačkou a učiteľkou. V pozadí hlavnej témy možno čo to vytušiť o sympatickej snahe učiteľky nielen vyučovať predmet ale i nevtieravo, citlivo a hravo vychovávať svojich zverencov. 

                                                                       * * * *

Deti nepoznám, stretávam ich dennodenne, ale to je málo. Keď som bola malá ja, trápili ma asi iné veci, ako bežné deti v mojom veku. Nemala som ani skutočných detských priateľov, mnohokrát ma sklamali, keď som ich potrebovala. Nepoznali ma, nevedeli o mne to podstatné – že už nie som dieťa, a predsa túžim byť ako oni. Možno aj preto som bola ich kamarátkou len vtedy, keď potrebovali oni mňa.

Odvtedy sa to so mnou vlečie celý život. Mám priateľov, ktorým som dlho neverila, že by ma mohli mať skutočne radi, zostalo ich len pár. Priateľstvá sa začínali a po istom čase skončili. Bez slova. Neviem, na ktorej strane stojí vina a ani to nechcem skúmať, pretože by som si zase priznala, že som vinná ja. Bol by to neobjektívny pohľad, taký ten môj. Všetko sa opakovalo, až na jedno nezvyčajné priateľstvo.

Kráčala som plná nadšenia do triedy piatačikov, mala som totiž pre nich pripravené prekvapenie a bola som veľmi zvedavá, ako budú reagovať. Rozprávala som im svoj príbeh o škriatkovi, ktorý sa udomácnil v mojej kuchynskej skrinke a odvtedy vyjedá naše maškrty, mieša sa do mojich pomôcok, poznámok a všetkého, čo sa týka mojej práce. Bol veľmi zvedavý, či ešte v neho niekto verí.

„Tak ako deti? Čo mám odkázať Bonimu? Chcete byť jeho kamarátmi?“ opýtala som sa.

„To určite, cha!….....Doneste nám ho, a potom uveríme!.......Škriatkovia neexistujú!........Pche, to ste si vy sami postrihali tie papieriky!“ ozývalo sa z celej triedy a ja som bola smutná, už bolo asi neskoro, pre ne. Deti.

      Na druhý deň sa však stalo niečo nečakané. Prišla za mnou po hodine a v malej dlani niečo schovávala za chrbtom.

„Pani učiteľka, ja verím, že je Boni skutočný.“  Potichučky mi hovorila, všade okolo bol hluk, ktorý prehlušoval aj jej nesmelé slová. Len som tak stála a hľadala vhodné slová, vo vnútri som sa veľmi tešila.

„To som rada Veronika, poviem to Bonimu hneď, ako sa vrátim domov, ten bude mať radosť!“ s úsmevom som jej odvetila.

„Ale to nie je všetko, pani učiteľka, aj ja mám jedného doma, je tu so mnou.“ pozerala na mňa a priblížila ku mne svoju malú skrčenú rúčku, netušila som, čo bude nasledovať.

„Volá sa Tomi a povedal mi, že chce zostať s Bonim, pretože je mu samému smutno, mohli by ste si ho zobrať?“ zaznelo.

„Pravdaže...a nebude ti chýbať?“ zaujímalo ma. Mala som pocit, akoby zastal čas, no v srdci som sa bála, že je to len ďalší klam, skúška, po ktorom bude nasledovať sklamanie.

„Nie, nebojte sa, viem, že bude Tomimu u vás dobre, len si ho zoberte.“ A v tom otvorila dlaň a v nej ležal malý chlapček, blondiačik s modrými očkami, taký útly a bezbranný.

Opatrne som si ho zobrala k sebe a odvtedy u mňa bývali dvaja škriatkovia – Tomi a Boni. Nerozlučná dvojka, netušila som však, že to bol začiatok toho najkrajšieho priateľstva, aké som dovtedy zažila. Zázračné.

                                                                 pokračovanie