„Keď človek začne pochybovať o svojej slobode, o slobode svojej vôle, už dávno je za prvým krokom k jej strate.“ Znovu sa zamyslel akoby povedal niečo o čom nebol presvedčený.
„Žiadny strach, žiadne záväzky, žiadne očakávania, mám viac. Zatváram oči, zhlboka dýcham – tá krása sa nestráca. Zazrel som ju!“ ostal som prekvapený vlastnými slovami.
„Prirodzene, je čas na prekvapenia.“
„No ja neviem. Vznikla z tej pohybujúcej sa hmly presne v okamihu, keď som sa tým smerom pozrel a vzápätí, keď som zbystril myseľ, ušla do hmly. Až teraz ustáva čľapot po jej behu. Nemôže byť ďaleko.“
„Bytosť. Človeka nikde nikdy nič nezaujme viac než iný človek.“
„Azda trochu náhlivým krokom idem jej smerom. Našiel som ju.“
„Leží opretá o veľkého žraloka, pre ktorého je tam už málo vody na pohyb. Je nahá, ale to je to najmenej. Jeho hlad je jej myseľ.“ povedal akoby čítal môj obraz.
„Žralok môj príchod zaregistroval. Akoby si ju chránil. Pozerá rovno na mňa, aj žralok.“
„Dievča čo má takúto myseľ sa kedykoľvek môže zmeniť na krvilačnú a najnebezpečnejšiu beštiu z mora. To je jej pud, ktorý je dramatický a niekedy až kriticky nevypočitateľný. Život s ňou nie je nikdy na istom, i keď budete prežívať veľmi vzájomné city.
Bude okolo teba plávať, bude ťa mať rada, zvykne si na tvoju prítomnosť, na teba, ale nikdy sa nezbavíš dojmu, že si pre ňu len korisťou. Vždy, či ju vidíš alebo sa ti práve stratila za chrbtom, ti hrozí nebezpečenstvo.
Tento život bude dvojitým zosobnením rizika. Ona sama tomuto zabrániť nemôže, tak isto ako ty nemôžeš zabrániť tomu, že sa vystavuješ riziku zatúžiť s ňou žiť. Je proste stvorená so žraločou mysľou, krutou, nevypočitateľnou a plne vášnivou.
Jej vášeň je vážnou konkurentkou neľútosti. Akceptuje akúkoľvek nedokonalosť, pokiaľ dostane čo chce a to dostane. Od teba. Jej túžba je ďaleko za hranicami bežnosti. Chce, aby sa minula všetka sila, ak je to cesta k vrcholu, chce aby sa preliala krv, ak je práve krv chýbajúcou arómou.
Človek, ako ty, len s úžasom potom sleduje čoho je schopná a darom dostane najsilnejšiu vášeň v živote. Ona pôjde ďalej! Ju nezaujíma čo prežívaš, i keď iné než slasť alebo bolesť sa prežívať nedá, to má tiež po žralokoch. Bude to boj s neznámym druhom života a tým, že ho budeš bojovať, sa staneš žralokom aj ty. Začneš im rozumieť a to bude koniec tvojej ľudskej povahy.“
„Až teraz som pochopil, že ho upokojuje, hladí ho, aby neútočil. Zrejme som už dávno mohol byť po smrti.“ ťažký výdych, ťažký lebo to bola pravda. „Čaká môj ďalší krok. Kľakol som si na kolená a sedím na pätách. Ponáram si ruky do vody. Cítim trávu ako ma šteklí na prstoch.“ Všetko na pár sekúnd skamenelo.
„Inak než samovraždou si ju nezískaš.“ pokojne podotkol.
„Striedavo hľadím do očí žralokovi a jej. V jej som najprv videl odhodlanie ma zabiť, potom skúmanie a zneistenie a teraz, v posledných sekundách ticha, záujem. V očiach žraloka som videl len večnú pohotovosť, ale v posledných sekundách ticha dobrotu. Ticho prerušilo metanie žraloka, ktorý sa v zlomku sekundy dostal až ku mne, zvalil ma a z polovice ma zaťažil svojím ťažkým telom.“
„Srdce. Srdce! Strach môže srdce roztrhnúť, pretože človek tu necíti len kŕč v srdci, ktorý by ho upozornil, ale v celom tele. Zabudne na srdce a to si samo neporadí - roztrhne sa.“
„Do poslednej chvíle, kým žralok nezačal pokojne vrtieť chvostom, som netušil či sa mi môj zámer splnil, ale splnil sa. Zasmiala sa a ďalej len s úsmevom sleduje ako ho aj ja hladím.“ Fascinujúce - hladiť žraloka. „Je chladnejší než voda a jeho koža je spoly suchá. Zalievam mu hlavu vodou a on len drží.“
„Odíde!“
Trochu som sa preľakol, keď to povedal. „Nevšimol som si to. Odišla. Badám už len to ako uteká preč. Pomaly sa vyťahujem spod žraloka.“ chcem ísť za ňou. „Počujem ju bežať len kúsok predo mnou a ako míňam mraky hmly, uvedomujem si, že som pred chvíľou prežil strach a prekonal ho, že zrazu očakávam – ju, jej fascinujúcu prítomnosť, že tú krásu už tak nevnímam a očakávam novú – tú, ktorú mi možno ponúkne ona. Možno by stačil dotyk.“ rozmýšľam. „Stačil by? Možno, možno by stačil, tak silno zmenila tento svet.“
„Spomínaš na Adama a Evu, ktorá ho zviedla? Tiež takí dvaja rojkovia, hluchí, slepí, bezcitní a prázdni.“
„Ale kto koho zvádza tu?“
„Veru, kto?“ podoprel si hlavu a pozrel na mňa. „Nikto nikoho. Nezvádzate sa! Keď sa ti zjavila prvýkrát, urobila to z hladu. Ukázala sa ti ako trblietavé striebro na tmavomodrom nebi a to len preto, lebo ťa chcela ochutnať. Nie ako milenka, ale ako dravec. A ty si ráno, keď ešte všetci spali a slnko ešte nevyšlo vstal a prišiel si sem. Prečo? Zvábila ťa mágia hmly. Hmla nad vami oboma drží opraty, otvára vám ihrisko, aby ste sa hľadali a našli. Len na ňom bolo možné, aby ste sa stretli. Keď si sa vyzul, nevedel si, že to nie je celkom z tvojej vôle. Spomínaš?“ usmial sa.
„Z otázok ma vyrušilo ticho. Nepočujem jej kroky. Spomaľujem.“ prešla chvíľa. „Vidím ju. Čupí vo vode. Pozerá na mňa a ..“ fascinujúce, „v očiach má slzy, pritom sa však čudne cudne usmieva.“ podišiel som k nej. „Vidím ju úplne z blízka. Okamžite poznávam rozdiel medzi tou a touto krásou – táto ma zahŕňa. Klesám k nej. Mala v nohe tŕň. Vybral som jej ho jedným rýchlym ťahom. Trochu ju myklo, ale okrem prekvapeného pohľadu, neurobila nič.“
„Ešte pred chvíľou si kládol otázky, na ktoré si už nespomenieš.
Pokračovanie
© Siajen
Komentáre