Ďakujem všetkým jeho prispievateľom, ktorí ochotne a s dôverou v moju osobu poskytli svoje diela aby mohol bookzin naplniť svoj zámer byť tak trochu literárny. Všetkých mám rada a budem ich čítať i keby by som odišla z tohto slobodymilovného webíku.
Chcela by som na záver roku venovať pozornosť spisovateľovi, ktorý stvoril prvý ruský historický thriller, čo som v celom svojom živote čítala. Je to Vasilij Aksionov a jeho "Moskva- kva-kva".
Posledné kapitoly boli také akčné, že som si zabudla namáčať medovníky v červenom chianti. Preto sa románu venujem aj tu.
Vasilij Aksionov opustiac rodnú macochu ZSSR v roku 1980 odišiel kdesi, kde je teplo a džez je dovolený. Do Brazílie. Tu pretvoril a predžezoval posledné dve päťročnice pred pádom kremeľských Gorbiho štruktúr, preto si myslím, že získal potrebný autorský nadhľad, aby mohol stvoriť dielo reflektujúce éru vodkového impéria.
Dej románu nie je ukotvený charizmatickou protagonistkou či bohatierom. Jeho stredobodom je budova. Je to mrakodrap - klon Empire State Building. Stojí na sútoku riek Moskva a Jauza.
Autor uvádza čitateľa do deja spočiatku klasickým tempom, ktoré mi pripomenulo dej opery "Maškarný bál" od Verdiho. Úvod, opisy postáv, zápletka, peripetie. Nakoniec sa takto valčíkovo Aksionov pretancuje do poslednej tretiny, kde to zrazu roztočí v divšom dych vyrážajúcom džezovom rytme bez pauzy.
Je mi jasné, že takéto čosi mohol napísať len účastník tých stalinských kŕčov, reálie a detaily by si nesovietsky autor nemohol vymyslieť ani naštudovať.
Preto je román šťavnato a uveriteľne antistalinský, ruský, no zároveň i žalujúci i keď v ľahkom štýle bez emocionálneho apelu na čitateľa, ktorý si môže s triezvou mysľou a bez nepríjemného nerváku odžiť spolu s húfom postáv to, čo my obvykle nazývame stalinským peklom a či otrokárskym gulagom.
Všetky nitky príbehu sa prepletú v poslednej tretine, ktorá dospeje ku grotesknému zveličeniu hlavne vtedy, keď sa z kanálu pri mrakodrape v strede Moskvy vynorí postava maršala Tita... Krátka scéna v ponorke pod hladinou rieky Moskvy je už len malou svetlicou v ohňostroji absurdných či hyperbolických nápadov autorových.
Ešte chcem pripodotknúť, že zveličením sa tu chápe napríklad pobyt Adolfa Hitlera v sovietskom zajatí...tým chcem zvýrazniť to, že väčšina deja nesie znaky reality roku 1952-53 bez akýchkoľvek umelých zásahov do jej skutočnosti, zdajúcej sa nám európanom groteskná. Keď to autor odpáli a naplno využije svoje právo preháňať, zrýchľovať, zosmiešňovať a vstupovať tu i tam do rôznych žánrov - fantasy, sci-fi - má čitateľ pocit akoby utŕžil ranu sekerou do lebky.
Bola som príjemne prekvapená i príjemne ovplyvnená postmodernou ruskou literatúrou, čo sa mi doteraz zriedkavo prihodilo.
Šťastný a tvorivý Nový Rok 2010!
Nazdravie!
dielo: "Moskva- kva-kva", autor Vasilij Aksionov, vydavateľstvo :Albert Marenčin", rok vydania slovenského prekladu-2008.
Komentáre
Čokomilko, děkuji Ti za Tvou, bezesporu, záslužnou práci,
Rok 1953 je pro mně srdcovka. Asi proto, že jsem se podařil narodit, zdravej, protože jinak by nás s mámou nevyhodili po třech dnech z vinohradský porodnice. A byla měna peněz. A s takovejdlema průserama se potýkám celej život. Ty sudičky to evidentně nezvládly jako v pohádce. Nevadí.
Už si někdy připadám jako nějakej ajatoláh! Řeknu kupříkladu hovno, a všechno se posere:-))
Moc štěstí na furt Ti přeju. Když máš štěstí, tak máš všechno!
Miloslav
Čokomilka, už viem, akú knihu pôjdem po Novom roku hľadať do kníhkupectiev.
Všetko najlepšie do Nového roku!
Pohádko a tak nevím,
Já tady žádnýho literáta nevidím. Co by tu dělal, mezi náma amatérama, co si píšou svůj diář. Na to jsou jiné ustanovizně! Vydavatelství a tak, přece. Nerozumím Tvému komentáři.To jako, že vostatní co tu píšou jsou potřební, aby je někdo zachraňoval? No tak to pardon, to tu nemám co bejt. Protože mne nikdo přichylovat nemusí. Vohlídám se sám!
Miťásku, ale veď to bolo myslené inak....
No a taký veru veľmi potrebuje nejakú priateľskú hrud, na ktorej sa môže vyplakať...
Krásny prvý deň Nového roku, prajem...
Pohádko, dostal jsem přes držku tolikrát, že to už ani nepočítám.
Tady máš nůž, ty hajzle, a vyveď mne z tělocvičny! Když se Ti nebude něco líbit, tak mi ho píchni do ledvin.
Jasně že jsem dostal přes držku lítacíma dveřma. Věděl to pedagog, věděl jsem to já, věděli to všichni, ale musel jsem jít! Však výuka je výuka!
Ale hruď se vždycky sejde! Kde můžeš se i vyplakat.
Hm, Miťásku, tak až ti stačí moja virtuálna hruď a virtuálna náruč, vyplač sa, koľko chceš!
Ja som to raz urobila. Tu, na blogu. Odvtedy mi ten bloger strašne imponuje a zaraďujem ho do prvej blogerskej triedy, medzi svojich superkamošov.
:-)
Keby si sa pýtal, kto to je, neprezradím. To je prísne utajená misia.
To znám, Pohádko,
ehm, dala som sem koment a niet ho...
Dík za radu, bookzine, ale né.