Bookzin

                                                                                  Predchádzajúca časť

      Mala pravdu, Tomimu sa u nás veľmi páčilo. A Veronika sa čoraz viac zaujímala o ...majiteľku škriatkov. Vlastne, akú majiteľku, škriatkovia sú predsa slobodné bytosti a robia si, čo chcú, ako malé deti. Niečo sa zmenilo. Veronika mi nechávala odkazy na písomkách, smajlíky a milé ospravedlnenia za to, že to možno nebude písomka na jednotku. A ja som jej na tie odkazy odpovedala, aby vedela, že je pre mňa oveľa cennejšie, že zachránila Boniho, než nejaká jednotka zo slovenčiny. Že sú aj dôležitejšie veci a tie si na nej cením.

      Jedného dňa sme si dali „rande“, bolo to pre mňa nezvyčajné, ale nebránila som sa. Mali sme sa stretnúť v piatok po škole. Doteraz neviem, či nerobím niečo nesprávne, ale srdce mi šepká, že nie, že môžem. Tak som sa konečne dostala na vrátnicu. Čakala tam na mňa asi pol hodinu, kým som sa konečne vymotala z povinností. Neodišla.

      S malým batôžkom na chrbte sme šli, nevedela som najskôr kam, len sme kráčali a nemala som pri sebe vôbec nič, len ťažkú tašku plnú kníh. Nechcela som sa ani pýtať, kam ideme, aj keď som bola veľmi zvedavá.

„Chcela som vám ukázať jedno pekné miesto pri potoku, budeme mať piknik, ale keď nemáme toľko času, tak by sme mohli ísť do parku.“ vysvetľovala mi.

„Piknik? Ale ja pri sebe nič nemám.“ trošku ma zaskočila. Mal po mňa prísť muž a nehovorila som mu, kde sa zdržím. Bolo to naše milé tajomstvo, asi by sa čudoval, prečo chcem tráviť svoj čas s nejakou cudzou žiačkou. Možno by porozumel, len som nechcela nič vysvetľovať.

Zastali sme na mieste, prešli okolo minizoo s kozami, hydinou a jazierkom. Rozprávala celý čas. O všetkom, o tom, ako sem chodievali, aké tu boli zvieratká, aké jedlo chutí jej rodičom, že si radi dajú pohár vínka a jej otec robí perfektné zeleninové šaláty. Provokuje maminu prázdnymi smskami, aj keď už spolu nežijú (o tom som vedela už z recitačnej súťaže, kde sme boli spolu).

„Tu to bude dobré, môžeme sa rozložiť!“zahlásila a z toho pidibatôžka vybrala malú utešenú deku. Bolo to neuveriteľné, sedeli sme uprostred kvetov a trávy, nad nami držali stráž vysoké stromy, ktoré si niečo tíško šumeli a ona ako v rozprávke z toho malilinkatého vačka začala vyberať minerálku, umelohmotné poháre, olivy, o ktorých vedela, že ich mám rada, nakrájané jablká v dózičke a ja som nesmelo vytiahla mandarínky z obeda a čokoládu, ktorú som od niekoho dostala a mala ju zabudnutú v taške. Zistila som, že ich veľmi nemá rada. Nestihla som ani skočiť do obchodu, povedala, že netreba. Nikdy nič nestíham.

No tentoraz sa čas zastavil a vnímala som ju celú. Vychutnávali sme si vzájomnú prítomnosť ako najväčšie gurmánky času, na nič iné som nemyslela. Počúvala som a počúvala.

©  Dionea